Bohovský kandidát, úsmev, marketing, skvelý program, no v istom momente sa to pokazilo. Možno sme to tušili už niekedy predtým, hoci neschopní to úplne presne pomenovať. Naše konanie však aj tak smerovalo k skórovaniu do volebnej urny. Nesprávnemu kandidátovi. Sklamaný nechce byť nikto, no osobné sklamania sú najprirodzenejšou súčasťou života. Niekedy zamrzia, inokedy vzbudzujú hnev, avšak na konci dňa vždy prinášajú užitočné ponaučenia. S jedným prospešným ponaučením použiteľným aj v prípade volieb by som sa rád podelil. Nie ako politik, právnik, mentor alebo kouč, ale ako normálny chalan, ktorý chce žiť v lepšej krajine a chce byť hrdý na jej ústavný „reprezentačný tím.“
Ak očakávate čosi svetoborné, zrejme vás sklamem. Nie, nejde o žiadnu super schopnosť nazerania za pomyselný závoj politických hier. Naopak. Ide o úplne bežnú vec, na ktorú sme tak nejako zanevreli. Tým ponaučením je schopnosť vnímať na iných mieru ich osobnej autenticity. Inými slovami všímať si morálnu a názorovú konzistenciu ľudí okolo seba, najmä však to, či si ju udržujú za každých okolností. Opakom osobnej autenticity je prospechárstvo, oportunizmus alebo tiež ľudovo: „Kam vietor, tam plášť.“
Napriek triviálnosti môjho poznania je možné, jeho opätovným osvojením, sa do budúcnosti vyhnúť mnohým sklamaniam alebo nepekným prekvapeniam. V dobe internetov sa totiž politik prezradí oveľa skôr ako v momente, kedy sa uchádza o náš hlas, a to aj v prípade, ak počas svojej kampane nájde dávno stratenú vieru v Boha.
